Novinka od Keleovej-Vasilkovej: Príbeh, v ktorom sa nájdu mnohé Slovenky

Foto: Karolína Melišková / Zdroj: Dnes24.sk

Táňa Keleová-Vasilková prichádza s novinkou Tri sestry, kde rieši práve vzťah detí, dcér k svojej mame.

Moje dcéry na mňa zabúdajú… Iste, aj Viera, aj Lucia mi raz do týždňa zavolajú, ale telefónne linky sú chladné. Neosobné. Nevidím ich tvár, oči… nemôžem ich objať. Ani svojich vnukov…

Viera je učiteľka. Má rada svoju prácu, rodinu. Len dcéra Liv dospieva akosi prirýchlo. Lucia je matka dvoch malých chlapcov, ktorí potrebujú veľa lásky a pozornosti. V manželovi Tomášovi však oporu nenachádza. Najmladšia Ema je slobodná. V láske sa jej nedarí, ale stále verí, že raz sa dočká.

Tri sestry a mama, na ktorú dvom z nich nezostáva čas. Mama tuší, že pre dobro jej najdrahších treba niečo urobiť, kým nie je neskoro.

„Táňa Keleová-Vasilková prináša výstižne zachytenú realitu každodenného života, s ktorou bojujú takmer všetky ženy,“ hovorí Bibiana Vaculová zo siete kníhkupectiev Knihy pre každého. „Príbeh troch sestier na mňa veľmi zapôsobil, miestami smutný, a pripomína nám, že život býva niekedy krutý aj krásny zároveň. A práve taká je aj táto kniha.“

Novinka Tri sestry vychádza v rámci celoslovenskej akcie Knižný kompas – Vaša cesta ku knihám. Desiatky slovenských aj svetových hitov. Slávne a známe mená. A čítanie, ktoré nebudete chcieť odložiť.

Začítajte sa do novinky Tri sestry:

„Boris, prosím ťa, daj si dole tie slúchadlá!“ Viera by naňho najradšej zajačala, no to by situáciu len zhoršilo. Stačí pozrieť na
chlapcov výraz a je jej jasné, že má bojovú náladu. Lenže na boj treba prinajmenšom dvoch.
„Prečo?“ Modrý pár očí, čo už teraz, v štrnástich, lámu dievčenské srdcia, polovica triedy je doňho pobláznená, na ňu drzo hľadí.
„Pretože nepočuješ, čo hovorím. A po víkende ťa z toho vyskúšam.“
„Mám termín?“
„Presne,“ prikývne Viera.
„To sa môže?“
„To si píš, že môže,“ odvetí Viera bez mihnutia oka, trieda zašumí potlačovaným smiechom.

Prebehne očami po dvadsiatich štyroch hlavách svojich žiakov, detí, ktoré učí už štvrtý rok. Okrem troch, ktorí priebežne pribudli, ich pozná od desiatich rokov. Vtedy boli deti, teraz sú na rozhraní. Nepatria nikam. Lomcuje nimi puberta a nie vždy si s ňou vedia
poradiť. A majú to oveľa ťažšie než ona. Uvedomuje si to takmer každý deň. Ona bola v ich veku ešte dieťa. Teraz, v tomto
modernom a nie vždy pôvabnom svete, kde majú dostupné všetky informácie, o svoje detstvo predčasne prichádzajú. Z internetu a
z televízie vedia aj to, čo by ešte nemali. Nemuseli. Závisí aj od rodiny, v akej vyrastajú. No, skrátka, majú to ťažké, pomyslí si Viera
a vracia sa k výkladu. Na Borisa, ktorý si slúchadlá zložil, sa nezabudne žiarivo usmiať. Tento boj vyhrala. Ďalší nemusí. Závisí to
najmä od jeho rozhodnutia. Znie to zvláštne, ale klamala by sama seba, keby si navrávala opak. Milý usmievavý chlapec sa zmenil
na nevyspytateľné klbko emócií. Niekedy žiari dobrou náladou a zabáva všetkých v triede vrátane učiteľov, inokedy je až desivý.
Drzý, papuľnatý, človek nikdy nevie, ako zareaguje… kam až zájde. Nečudo. Mama pred rokom opustila rodinu. Manžela a dvoch
synov. Len tak. Rozhodla sa, že stačilo. Že potrebuje žiť. Otec zapíja žiaľ… a chlapci zostali napospas. Nie je nikto, kto by im veci
vysvetľoval, usmerňoval v tom, čo by sa robiť malo a čo nie. V ich veku je to nebezpečné… môže to poznačiť celý ich život. A ktovie, možno sa z toho otrasú a vyrastú z nich úžasní ľudia. Pracovití a spoľahliví.

„Pani učiteľka!“ hlási sa Beáta, dievča so zelenkavými očami a nosom plným pieh.
„Áno, moja?“
„Môžem dostať aj ja termín?“
Viera s úsmevom pokrúti hlavou. „Máš tam už tri jednotky, a to je len október.“
„Ja viem, ale ja mám rada jednotky.“
Trieda vybuchne v smiech, Viera im to nemôže mať za zlé. Beátka to občas s tou svojou jednotkovou mániou preháňa. Teraz v nej
dominuje detská radosť z každého úspechu, no Viera tuší, že v dospelosti sa zmení na ambicióznu karieristku. Dievčatko, ktoré
odzbrojuje svojou čistotou, zmizne… Možno na tom nie je nič zlé, preblesne jej hlavou. Nemusíme všetky kočíkovať… Myšlienka ju
privedie k Eme. Už má na dieťa päť minút po dvanástej. No nechce o tom hovoriť. Naopak, tvári sa, že jej život je presne taký, aký
chcela. Slobodný. Voľný. Bezpečný. Pred rokmi jej povedala, že netúži po manželstve, pretože nechce riskovať. Keď na ňu Viera v
nepochopení vyvalila oči, pokračovala:. „Je to lotéria, sama vieš. Lotéria, ktorá môže skončiť rozkrájaným srdcom. Ďakujem, ale
neprosím si.“ Viera vtedy zostala ako obarená. Chcela sestre vysvetliť, že je to trocha inak a že ten risk stojí za to, ale nedostala sa
k tomu. Ich rozhovory sú vždy rovnaké. Len do niečoho zabŕdnu… a zostanú na povrchu. Akoby aj nie, pomyslí si rozladene.
Vídame sa tak zriedka…

Keď sa žiaci upokoja, Viera pokračuje vo výklade bez ďalšieho prerušenia, osud kráľovnej Alžbety sa jej podarilo dorozprávať. A
zdalo sa, že mnohé deti aj zaujal. Teší ju to.
Zazvoní, schytí svoj blok a usmeje sa. „Tak, vidíme sa zajtra na hodine slovenčiny. A nezabudnite, že v pondelok máme triednickú
hodinu. Na nej doriešime, čo treba.“
Vychádza z triedy, dobehne ju Janka. Drobná ako osemročné dieťa, o to výbojnejšia. Tá sa v živote nestratí. Vždy bude poznať
svoju hodnotu a cestu, ktorou sa pobrať. Ak sa niečo nepokazí. Vždy sa môže čosi prihodiť. Čosi, čo prekríži tvoju životnú cestu…a
bolesť ti bude denne vyrážať dych. Pozná to… zažila to. A hoci už prebehlo veľa rokov, sú chvíle, keď to ešte zabolí.

„Áno, moja?“
„Mamina vám napísala mail,“ začne dievča. „Zajtra neprídem do školy, ideme do Tatier.“
„Dobre,“ prikývne Viera. „Myslím, že budete mať pekné počasie, tak si to užite.“
„Ocko by chcel vyjsť na Kriváň.“
„Tak držím palce,“ postrapatí jej hebké vlásky. Janka jej prirástla k srdcu. A vlastne – ktoré z detí nie? Všetky si obľúbila, každé z
iného dôvodu. Iste, občas z nich býva vyčerpaná, piatky odučí už len silou vôle, no deti a učenie má rada. „Budeš vládať?“
„Budem,“ odvetí Janka bez zaváhania, Viera jej na chvíľku až zazávidí. Tá sebaistota je očarujúca… a Janka by ju pokojne mohla
rozdávať. Zásluhu má na tom jej rodina, pomyslí si Viera, keď prechádza chodbou do kabinetu. Vládne v nej láska a harmónia. Veci, ktoré sú v živote potrebné rovnako ako soľ. Aj moja je taká… len… Len.

Milan Buno, literárny publicista

Foto: ilustračné