Tip na knihu: Viete si predstaviť, že by bol autista dvojnásobným vrahom?
Tento príbeh je o húževnatosti rodiny odhodlanej držať pri sebe, aj keď sa rozpadáva na najzraniteľnejších miestach.
Autorka zaň získala v Holandsku cenu Zlatá slučka, ktorá sa každoročne udeľuje autorovi najlepšieho krimirománu. V Európe sa predalo vyše 200 000 tisíc výtlačkov. Kniha sa stala aj predlohou úspešného filmu. A týmto trilerom z rodinného prostredia sa presadila aj na americkom knižnom trhu…
Temná minulosť je strhujúci príbeh o klamstve, vražde a sile rodiny. Román s dvoma rozprávačmi Iris a Rayom. Vypočujte si AUDIO úryvok v podaní herca Borisa Farkaša.
Iris, šikovná právnička a slobodná matka, má ťažko zvládnuteľného
malého syna, neempatickú dominantnú matku a starostí vyše hlavy. A má aj
staršieho brata, o ktorého existencii sa dozvedela úplnou náhodou. Prečo
jej matka celý život klamala? Prečo pred ňou Raya Boelensa tajila?
Iris sa púšťa do pátrania po pravdách ukrytých hlboko pod povrchom. To,
čo objaví, ju prekvapí, ba vydesí. Jej brat je autista a odpykáva si
v uzavretom ústavnom zariadení trest za brutálnu vraždu susedky a jej
dcéry.
Keď Iris prvý raz navštívi Raya, zarazí ju podobnosť s jej vlastným
synom. Brat je vášnivý akvarista a rád pečie chlieb, na svet však pozerá
s naivitou dieťaťa. Niet pochýb, že je to zvláštny, trochu
nevyspytateľný človek, neraz prejaví nekontrolované správanie a nevie
normálne komunikovať.
Ale naozaj je dvojnásobným vrahom?
Vypočujte si AUDIO ukážku. Z knihy číta Boris Farkaš
Začítajte sa do novinky Temná minulosť :
Prvá kapitola
Ray
Transport väzňov sa veľmi neodlišuje od prepravy ošípaných. V oboch
prípadoch musí náklad prísť na miesto určenia živý. Na inom
nezáleží.
Mal som na rukách putá. Nebolo mi to príjemné ani pohodlné. Pri
nastupovaní do dodávky som sa musel sústrediť, aby som nestratil balans.
Dozorca s hranatou hlavou ma postrčil dnu. Neurobil to zo zlomyseľnosti, bol
zvyknutý zaobchádzať s druhými hrubo.
„Pohni sa.“ Jediné slová, ktoré patrili priamo mne. Zatackal som sa,
nabral stratenú rovnováhu a sadol si do koženkového sedadla.
Zámerne hlasno zaštrngali kľúče. Kov buchol o kov. Zarinčali dvere
klietky, tej, v ktorej ma prevážali.
Bežal mi ôsmy rok trestu. Obľúbil som si monotónny rytmus dní, ale
mrežiam som neprivykol.
Dodávka mala tónované sklá. Po dlhom čase prvý pohľad na svet vonku sa mi
naskytol cez tmavý sivý povlak. No aj tak som sa na výlet tešil. Že uvidím
autá na ceste, stromy a decká na bicykloch uháňajúce s vetrom opreteky.
Či nebodaj vlak, ako fičí na koľajniciach popri nás. Alebo chapčiská, čo
z nadjazdu hulákajú na autá pod sebou. Také tie veci, ktoré neukazujú
v televízore, lebo sú priveľmi obyčajné, ale keď ich človek vidí, je mu
za nimi ešte smutnejšie.
Dodávka vyrazila. Prevážali ma z väznice v Amersfoorte do Hopperovho
ústavu v Haarleme.
Zatiaľ som ešte nevedel, či sa mám z toho, že ma prevážajú do
detenčného psychiatrického ústavu, radovať, alebo nie. Narozmýšľal som
sa o tom viac než dosť, čas na úvahy a na všeličo iné mi vo väzení
rozhodne nechýbal. Zavše som sa aj tešil, že budem mať uvoľnenejší
režim. Celu sám pre seba. Pestrejší denný program. Že budem o krok
bližšie k slobode.
Inokedy som sa zasa tak dožieral a zlostil, že som sa nedokázal pozrieť
z dobrej stránky vôbec na nič. Keď jediné, po čom som túžil, bolo byť
doma pri rybičkách. Veľa som sa pre ne natrápil. V noci som si ich
predstavoval, ako plávajú hore bruchom. Jednu veľkú zapáchajúcu guču
pomcov, dvojzubcov a klaunov. Vtedy som vždy začal vrieskať, kým som
nepobudil celé oddelenie.
„To zas ten dement.“
„Hej, vylízanec, drž hubu!“
„Počkaj zajtra, ty hajzel. Si ťa nájdem!“
V skutočnosti sa ma však nikto nikdy ani nedotkol. Bolo to iné ako v telke.
Väčšinou majú väzni iba veľa rečí. Sem-tam sa strhne zvada pre nejakú
sprostosť, napríklad pre ukradnuté cigarety. Ale znásilňovanie ich nebavilo
ani nikto nikomu nevybíjal predné zuby, aby mu lepšie vyfajčil vtáka.
Zato si zo mňa robili prču. Raz, keď som bol v sprche, ukradli mi šaty.
Niekoľkokrát mi z rúk vytrhli list, čo mama posielala raz do mesiaca, a
nahlas ho prečítali pred všetkými v spoločenskej miestnosti. Takmer denne
mi pľuli do jedla. No dotknúť sa ma? To nikdy.
Keď som neprestal vrieskať sám od seba, dozorcovia mi do krku nadžgali
tabletku na upokojenie. A na druhý deň sa každý tváril, akoby sa nič
nestalo. Prípadne ma ignorovali. Ubehli celé mesiace, kým si ku mne niekto
sadol pri jedle. Mne to bolo fuk. Odjakživa som nechcel nič iné, len aby mi
všetci dali pokoj.
Diaľnice A28 a A1 sa od dvetisíc tretieho veľmi nezmenili. Pritlačil som nos
na sklo a odušu vstrebával: oblaky (hoci tých som si vo väzení užil
až-až), lúky a najmä vodu.
„Hej! Nesopli tam na to okno,“ zavrčal dozorca. Sedel vpredu vedľa vodiča
a bol obrátený ku mne. „Seď rovno.“
Chcel som sa pozerať von. Po všetkom, čo mi vzali, som sa nemienil dať
pripraviť aj o toto.
„Kto neposlúcha, pôjde do želiez.“ Dozorca sa znovu obrátil dopredu.
„Debil.“ Zahundral si to pod nos, ledva pohol perami, ale ja som ho počul.
Také niečo, pravdaže, hovoriť nesmie. Čítal som poriadok. Keď máte veľa
času, musíte ho niečím vyplniť. Píše sa tam, že členovia ozbrojeného
sprievodu sa musia usilovať, aby „nezvyšovali mieru stresu prevážanej
osoby“.
Bol som zvyknutý, že mi nadávali, zažil som aj oveľa horšie veci. Dalo sa
teda povedať, že dozorca nič zlé neurobil, lebo slovo „debil“ mi predsa
nemohlo zhoršiť mieru stresu. Aj keď také nevinné zasa nebolo. Napadlo mi,
že by som mohol podať sťažnosť. Len som nevedel, či budem mať v ústave
toľko voľného času. Súd mi nariadil rehabilitačný program, takže ma
čakala terapia, aby som sa jedného dňa mohol znovu začleniť do
spoločnosti. Tak to aspoň písali v letáku, čo mi prišiel niekoľko
týždňov pred prevozom.
„Vieš, čo je zač?“ spýtal sa dozorca vodiča a mykol hlavou ku mne.
Vážne som pochyboval, že sa o mne smú zhovárať v mojej prítomnosti.
„Boli toho vtedy plné noviny. Tuná drbko si išiel k susedke na výtrtky, a
keď ho poslala do riti, začal vyvádzať. Najprv si vybil zúrivosť na nej,
potom aj na jej malej dcére, ešte len štvorročnej. A keď ich obidve
rozsekal, tak si normálne v pohode zapálil a cigu zahasil o tú malú babu.
Chápeš to?“ Dozorca sa obrátil ku mne. „Ty si si to užíval, čo? Aj sa
ti pritom postavil?“
Pritlačil som nos na okno. Vedľa nás išlo veľké terénne auto. Vzadu
sedeli dve malé deti v sedačkách so zebrím poťahom. Chlapec a dievča, asi
dvojičky, mohli mať tak tri roky. Obe boli kučeravé a dievča mi pripomenulo
Annu od susedov. Prehltol som, aby som zahnal kovovú pachuť v ústach.
„Môžem to napasovať do jazera,“ ozval sa vodič, „nech si v tej
klietke zgegne.“
„Malá dopravná neh… och, prepáč!“ Dozorca fľochol ponad plece, či
počúvam.
„Potom si sadneme na breh a zapálime si.“
„Veľkého hrubého džointa.“
Pozrel som na dievča v aute. Zdalo sa mi, akoby sa dívala aj ona na mňa,
hoci cez to tmavé sklo ma, jasnačka, nemohla vidieť. Mala veľké oči a
dlhé mihalnice. Ako žmurkacia bábika. Oči, ktoré na vás pozerajú a zavrú
sa, len keď ju položíte na chrbát. Priviezli ma k vysokému múru s hrotmi
navrchu. Otvorili sa vráta a my sme vošli do akejsi chodby. Zastavili sme
v betónovej kóji osvetlenej neónovými lampami. Zovšadiaľ na nás mierili
kamery.
„Usmej sa do objektívu!“ povedal vodič. Smial sa. Brána sa otvorila,
pokračovali sme v ceste.
Prišli sme pred budovu v tvare podkovy, žltú ako piesok. Auto zastavilo pred
vchodom. Dozorca vystúpil a štrngal s kľúčmi, kým nenašiel správny.
Klietka sa konečne otvorila.
„Vylez.“
S námahou som vstal. Putá ma oškierali na zápästí, brneli mi prsty. Skoro
som sa pri vyliezaní zdrúzgal. Dozorca ma chytil, no len čo sa dalo, zas ma
pustil ako smetiar vrece.
Popohnal ma niekoľko krokov pred seba. Bolo mi zle. Bolo mi príšerne zle.
Otvorili sa dvere na fotobunku. Vošli sme do malého vestibulu, kde sedela za
pultom žena s vlasmi červenými ako kokteilová čerešňa. Pozrela na nás a
nevzrušene ďalej telefonovala. S kým sa zhovárala? Rozprávali sa
o mne?
Pristúpil k nám ďalší dozorca a bez slova mal začal šacovať. Celého ma
prehmatával veľkými labami. Nútil som sa zostať pokojný. Chcel som sa
vyhnúť tomu, aby sa ma dotkol, aj keď mi šmátral v rozkroku a znútra na
stehnách. Potom ma previedli cez detektor kovu.
Za ním na mňa čakal muž v červenom tričku.
„Vítam ťa, Ray,“ povedal mi. „Vitaj. Som Mohamed de Vries, sociálny
pracovník z prijímacieho oddelenia. Doň budeš nateraz zaradený aj ty.
Môžeš ma volať Mohi.“
„Mohi,“ zopakoval som. Poznal som typy ako on. Vtipkárov. Čo sa tvária,
akí sú s vami kamoši, a potom vás lusknutím prsta zradia.
„Najprv ťa vezmem k zdravotníkom, urobia ti testy na prítomnosť drog a
alkoholu. Potom pôjdeš do prijímacieho oddelenia.“
„Zložíte mi putá?“ spýtal som sa.
„Teraz ešte nie.“
„Prečo?“
Ticho.
„Prečo nie?“ spýtal som sa znovu.
„Mohli by ste si ho prebrať?“ Dozorca strčil papier pod nos mužovi,
ktorého som mal volať Mohi. Mohi napísal paličkovým písmom, ako sa volá,
a pod to pridal podpis. „Si balíček ako od kuriéra, čo, Ray?“ žmurkol
na mňa.
„Tak sa tu majte.“ Dozorca odišiel posuvnými dvermi.
„Išiel by si so mnou?“ požiadal ma Mohi.
Mal som vari inú možnosť?
Milan Buno, literárny publicista