Braňo Jobus v Dúbravke: Až keď som prestal piť, nabral som odvahu vyjsť von a písať knihy
Počas víkendu bude festival Vrbovské vetry, hlavným organizátorom festivalu je Braňo Jobus. Svojrázny hudobník, spisovateľ, umelec. Dúbravské noviny s ním urobili rozhovor pri jeho prvej návšteve Dúbravky u Bieleho kocúra. Prinášame vám ho na letné čítanie.
Vysoký muž, ktorého už pri vstupe prezradil charakteristický hrubý hlas, svojský pozdrav a dobrá nálada. Cestou k nám uviazol v zápche, na rozhovor tak meškal, no ako vraví, keby nemal motorku, ale auto, meškal by ešte viac. Cestou domov ho zas na motorke po ceste z Dúbravky do Vrbového sprevádzala búrka. Reč nemôže byť o nikom inom, než o originálnom spisovateľovi, spevákovi, hudobníkovi na všelijakých zvláštnych nástrojoch, organizátorovi hudobného festivalu Vrbovské vetry či moderátorovi časti programov na festivale Pohoda, jednoducho BRAŇOVI JOBUSOVI. Dúbravku navštívil prvýkrát, prišiel na pozvanie dievčat z kaviarne Biely kocúr, ktoré v priestoroch kaviarne na Žatevnej 10 zorganizovali čítačku, debatu i počúvanie, teda literárno-hudobno-debatný večer s Braňom Jobusom.
Dlhé roky hudobník, organizátor festivalu Vrbovské vetry či moderátor napríklad na hudobnom festivale Pohoda, no pre ľudí viac známy ako spisovateľ, ako ste dostali k písaniu?
„Je to tak že jedenásť rokov abstinujem a každý rok vydávam jednu knižku. Už som zvyknutý, že cez zimu tú knihu napíšem, odovzdám ju do konca januára a potom sa pripravuje grafika.
Čiže by máte už jedenásť kníh?
„Je ich dvanásť, tento rok som napísal dve nové, no nič mimoriadne sa nedeje. Všetko je práveže v starých dobrých už abstinenčných koľajach. Nešlo to písanie samozrejme hneď, že prvý rok čistoty a hneď kniha, chvíľku to trvalo.“
Ktorá bola prvá kniha?
„Prvé boli Láskavé rozprávky. Hovoril som si, keby sa to len jednému človeku na svete páčilo, tak som šťastný, a to sa mi splnilo.“
Písanie je teda spojené s abstinovaním?
„Je to tak, že keď som začal abstinovať, nabral som konečne odvahu aj na to, aby som nechal nazrieť ľudí do môjho vnútra. Lebo piesne, ktoré robíme, sú pre úzky okruh poslucháčov.“
Predsa len knihy majú širšie spektrum čitateľov, poznajú ich deti, dospelí.
„Do hudby srdiečko síce tiež vylejem, ale do tých kníh tak povediac nakompletku. Až keď som ale prestal piť, som nabral odvahu s tým vyjsť von.“
Jedenásť rokov abstinujete, čo vás nakoplo začať, respektíve prestať piť?
„Uvedomil som si, že mi to strašne ubližuje a znepríjemňuje život. Nevážil som si sám seba.“
Sám od seba ste prestali piť alebo čo, kto vám pomohol?
„Sám som mal niekoľko pokusov, potom som si dal dva týždne takej očisty a mal som tiež debaty s Natálkou Kaščákovou, ktorá je psychiatrička (manželka Michala Kaščáka, hudobníka a organizátora festivalu Pohoda pozn. red.), ona mi povedala, že mám depresie. Ani som nevedel, že sú to depresie, lebo som v tom plával už od puberty.“
Dlho.
„Bol som v tom namočený tak od 14 či 15tich rokov, nevedel som rozoznať, či mi je psychicky zle alebo nie, žil som tak stále. Bol som zamindrákovaný, zakomplexovaný ako ten muflón Ancijáš.“
Ste teda muflón Ancijáš z vašej knihy?
„Nehovorím, že som muflón Ancijáš, ale je tam dosť zo mňa, napríklad zázračné tepláčiky, ktoré má muflón, som mal aj ja. Ani jedna rozprávka nie sú navymýšľané vymýšľance, všetko je z reálneho života, tak minimálne na päťdesiat percent.“
Spomínali ste dve nové knihy, čo chystáte?
„Muflónovia sú traja, minulý rok bola novinka Plajko, pred tým bola novinka Ja nič, ja muzikant a teraz bude novinka Zvon. Pre mňa, teda z môjho pohľadu je to taká najsilnejšia knižka.“
Ľudia vás možno poznajú ako recesistu.
„Áno, pod tým všetkým je ale v knihách láska, radosť.“
Vyzeráte zaneprázdnený, žijete v Bratislave alebo sem len jazdíte pracovne?
„Nieeee nežijem.“
Čiže stále vo Vrbovom?
„Jednoznačne. Nemá ma odtiaľ čo dostať do Bratislavy. Zápchy? Dnes som bola napríklad dvakrát v Bratislave a doma na otočku cca hodinu, no aj tá hodina doma bola veľmi príjemná.“
Spomínali ste, že ste pracovali v atómovej elektrárni? Ako to bolo?
„Odišiel som preto, lebo si vážim svoj čas na tomto svete. Preto ho nechcem premrhať napríklad v zápche, chcem byť slobodný a chcem robiť to, čo ma baví.“
Ako dlho ste robili v atómke?
„Sedemnásť rokov, bola to dobrá robota, no odišiel som, aby som mohol sám sebe dávať dovolenky, aby som sa mohol sám rozhodovať o svojom živote, aby som nebol závislý od niečoho či niekoho.“
Darí sa vám to?
„Zaklopem si, áno, darí sa a je to úžasné. Išiel som s tým do toho, že aj keby nešlo, aspoň to vyskúšam. Keby som to nevyskúšal, tak umriem ako nenaplnený človek. Ani na sekundu som nemal zaváhanie a pochybnosti, či som mal ostať v tej istote, v tej práci.“
Braňo Jobus svojský hudobník, spevák, no aj spisovateľ či zakladateľ hudobného festivalu Vrbovské vetry. Začínal v roku 1982 v hudobnej skupine Harmasan, neskôr sa skupina zmenila na Veget, názov bol však na žiadosť vtedajšieho režimu a Mestského kultúrneho strediska zmenený na Karpatské chrbáty. Takto je skupina známa dodnes. Spolu s bratom má Braňo Jobus aj vlastnú humorne ladenú, skupinu Vrbovskí víťazi, ktorá hrá takzvaný priemyselný folklór, čiže nástrojmi sú rúry od radiátora, vysavača a rôzne potrubia a nástroje domácnosti. Od roku 2005 hrá Braňuško aj vo vlastnom elektronickom hudobnom projekte Abusus. Jeho hudobnú kariéru dopĺňa literárna, možno najznámejšia je knižka pre deti, no aj rodičov o Muflónovi Ancijášovi, prvej knižke o jeho spanilej jazde pribudlo už aj pokračovanie Ako Muflón Ancijáš cestoval na západ.
